(úryvok z poviedky Supov sad, Ján Rakytka - Detstvo ako sen, Praha 1994)

     Ešte raz som sa v lete 2011 stretol s príbehom, vlastne už len so spomienkou na „starého čudáckeho pána“. Ako to už v živote chodí, prihodilo sa to nečakane a celkom prozaicky.
     Začiatkom augusta zavítala do Kalinova vzdialená príbuzná Jana Supa. Nie, nemáme tam chybu, hrdina onej poviedky má skutočne české krstné meno s krátkym „a“. Spolu s bratom Karlom sa do Novohradu prisťahovali z južnej Moravy. Karel Sup učil na lučenskom gymnáziu a dodnes nesie jedna ulica jeho meno. Z Moravy je aj spomínaná príbuzná, čo toho leta zavítala do Kalinova, hoci jej súčasným domovom je Švajčiarsko. Možno táto skutočnosť, možno prekážky iného druhu zapríčinili, že sa za „strýčkom Janom“ prišla pozrieť až po tridsiatich rokoch od jeho smrti. A čo tu našla? Torzo opísaného sadu, ktorý sa prepadol do povrchovej bane, pekný strýčkov dom (Jan Sup bol v celom okolí uznávaným staviteľom) s cudzími nájomníkmi a dosť zanedbaný hrob. Niet príbuzných, niet živých spomienok a opatery. A tak stojí športovo oblečená dáma v bezradnom úžase nad tým málom, čo jej po milovanom strýčkovi zostalo. Vtom ma napadne – veď je tu tá poviedka! Nie je tam o ňom toho ktoviekoľko, dokonca aj to málo je čiastočne skreslené pohľadom vystrašeného chlapca, ale kúzlo zachyteného okamihu z literatúry nevyprchalo. Nie, nehnevá sa na túto detskú karikatúru svojho strýčka, v jej spomienkach zostane navždy rovnakým – láskavým a veselým. Ale čo s tým hrobom? Machom obrastený obrubník, splanená ruža a vyblednuté písmená…O pár rokov to bude spustnutý rov neznámeho. Peniaze na opravu má, ale kedy, ako a s kým to zariadiť? Vďačne prijíma sľub, že to Kalinovčania zariadia.
     Tento článok a snímky sú d(o)kazom, že slovo dodržali. Netreba tu písať konkrétne mená, tí, ktorých sa to týka, sú všetkým dobre známi ako dobrí a skromní fachmani. Výraz „skromní“ je tu celkom na mieste, pretože z obnosu na opravu sotva zaplatili materiál a dopravu. Ako ale pripomína múdre židovské príslovie- aj prerobiť je niekedy kšeft. Preto tento chvályhodný skutok dostáva trochu iný rozmer a patrí sa o ňom napísať.

J. Rakytka